I tá najkrajšia spomienka raz odíde

31. srpna 2014 v 0:37 | Siani |  úvahy
Ľúbim ťa.
Ľúbim ťa a nechcem odísť.
Chcem tu s tebou ostať.

Keď som v tej chvíli hľadela do jeho očí, piesok ma šteklil na celom tele, a za nami šumel oceán, chcela som, aby sa tá chvíla nikdy neskončila. V tej chvíli - práve toto bolo pre mňa všetko. Jeho náručie, a tá neskutočne exotická krása okolo nás. Vychutnávala som si každú sekundu, pretože som vedela, že sú posledné. O pár dní odídem. A ktovie, či ho už niekedy uvidím.

Niektoré lásky sa končia šťastne, a niektoré nie. Niektoré kapitoly v našich životoch musíme raz zatvoriť, a tie ostatné sa nikdy nekončia. No až keď som bola preč, späť doma - na mieste, ktoré som poznala celý život, no teraz tomu jedna vec chýbala, som si uvedomila, že sa mám báť možno niečoho iného. Že to nie je čas, ktorý zahojí bolesť. Možno, že nás z tejto bolesti vykupuje naša vlastná pamäť.

Akokoľvek silný bol každý moment strávený s tým, ktorých milujeme... keď raz budú preč a my máme žiť bez nich... možno len zabudneme na to, ako sme ich milovali. Aby sme sa s tým dokázali vyrovnať, aby sme s tým dokázali žiť. Možno i ja raz zabudnem, aké to bolo poletovať v obláčikoch zamilovanosti a priať si, aby som sa nikdy nemusela vrátiť späť. O pár rokov sa možno obzriem späť na tie časy, pousmejem sa nad svojou mladosťou a naivnosťou, a už to nebude bolieť. Možno je to dobré - pretože človek sa nemôže večne týrať spomínaním na časy, ktoré sa už nevrátia, a nemôže snívať o ľuďoch, ktorých k nemu už vietor času nezaveje. No možno v tomto spočíva tragédia ľudstva. V zabudnutých spomienkach, pretože všetky nás jedného dňa opustia. Tie najkrajšie... tie najsmutnejšie.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama